Tichúčko sedel. Po tme si písal jemné riadky...
Slová sa premieňali do viet. A vety do nevyslovených myšlienok...
Ten obraz vrytý v ňom...
Samota obklopovala jeho život...
Tvár zalial pohľad do neznáma. Prerývala riadky. Tie vnikali pod papier...
Stránka bola tenká sťa vlások dieťaťa...
Telom sa preháňala búrka. Búrka rozumu a srdca...
Sedel na stráni. Pod oknom jej...
Trápil ho pohľad na ňu...
Sníval o nej, chcel ju vlastniť. Chcel sošku krehkú ako sklo...
Tebe sa povie, máš ju mať kedy chceš...
Správa sa dosluchla k nemu a tá ho zničila...
Teraz tu sedí sám a smutný. Bez jej chrámu tela...
Spomínajúc na ňu... Spomienka zostala... To mu zostalo... Ty pochopíš...?
Komentáre
vidis uz za svet