Adela je devätnásť ročne mladé dievča. Je malá, útla s hnedými vlasmi. Má veľké modré oči s pohľadom, ktorý je večne zasnívaný, no napriek tomu z neho vyžaruje harmónia, spokojnosť, zmierenosť.
Žije so svojou matkou, Miladou. Tak ako aj iní v jej veku má svoje problémy. Adela je však trochu iná, než jej vrstovníci. V detstve prekonala ťažkú detskú obrnu a navždy zostala ochrnutá na jednu stranu. Chodiť môže, i keď ťažšie a ľavá ruka jej visí dole a pre veľké bolesti ju zdvihne len v nevyhnutných prípadoch. Mentálne, duševne je normálna ako ostatní. Všetko prežíva, všetko vníma a pociťuje. Je práveže citlivejšia k sebe, ale aj k okoliu. Rada chodí do prírody a hľadá svoju životnú cestu, sníva o láske, o pochopení jej okolia, ktoré ju mnohokrát zranilo a podrazilo. Otca nikdy nepoznala, pretože odišiel od nich ešte pred jej narodením. Mama o ňom nikdy nechcela rozprávať, aj keď sa jej na to Adela mnohokrát pýtala.
Prechádzala sa zimnou prírodou spolu so svojím psíkom Dorianom. Dorian je malý hnedo-biely oriešok, malej postavy s odstavajúcimi uškami. Adela ho našla spolu s mamou pred dvomi rokmi pri jazere blízko ich paneláku. Bol veľmi chudý a vyčerpaný, Adela si ho po dlhom prehováraní mami nakoniec mohla vziať k nim do bytu, a tak si ho nechali a dnes ho majú obe veľmi radi, najmä pre Adelu znamená veľa. Je to jej najlepší priateľ, dôverník. Má síce aj nejaké kamarátky v škole, kde chodí, ale Dorian je taký jej dôverník, ktorý všetko počúva, ale nič neprezradí a vždy pochopí.
Adela si sadne na spadnutý peň stromu, čo ležal na okraji lesa, ktorý skôr pripomínal lúku. Dorian hravo bežal okolo nej. Ona sa pozrie smerom na oblohu. Slnko svieti a hreje. Adela vníma to ticho rozliehajúce sa po celej krajinke. Dorian začne štekať a vrčať. Vyruší ju z jej snenia. Pozrie sa, čo sa deje a uvidí bežiaceho psa. Pes bol celý čierny a veľký oproti jej maličkému Dorianovi. Adela sa zľakne, bojí sa, aby Dorianovi niečo neurobil.
,,Choď preč.“ Snaží sa zahnať psa od nich. Doriana samozrejme vzala na ruky a premkla ňou hrozná bolesť jej napoly ochrnutej ruky. Už už cítila, že ho bude musieť pustiť kvôli bolestiam, ale nakoniec sa spoza kríkov objaví nejaký chalan. Schytí psa za obojok a odnesie ho nabok.
Potom sa pristaví k Adele. ,,Si v poriadku?“
Ona nevie uveriť vlastným očiam. Pred ňou stál najkrajší chalan akého kedy videla. ,,Áno, som.“ To jediné z nej vyšlo, srdce divoko bilo a nemohla ho spustiť z očí.
,,Ok.“
Adela ticho stála.
,,Venčíš psa?“ Opýtal sa jej len tak mimochodom.
,,Áno...“ Znovu zostalo ticho.
,,Tak môžeme teda ísť spolu.“ Navrhol jej. Išiel s ňou iba preto, lebo videl, že je postihnutá a chcel sa jej tým ospravedlniť za svojho psa. Bolo mu jej ľúto.
Adela si pripadala ako vo sne. Prechádzali sa spolu.
On sa stále nenápadne obzeral dookola, aby ho nikto nevidel spolu s ňou. Prepadol by sa od hanby keby ho videli jeho kamaráti a musel by počúvať ich vtipy na svoj účet za to, že s ňou čo i len prehovoril.
Komentáre