Sedela na výslní pozdĺž riek a morí.
Videla krásne miesta bez mihnutia.
Zazrela to čo len chcela, bez obmedzenia.
Bol to svet. Bol to jas. Bol bez smútku zas.
Čítala básne a videla riadky krásne.
Pochopila...
Vedela, že svet krásny je opäť. Bez smútku, hádok kde však skrýva sa ten des?
Uzrela strach. Uzrela smrť. Uzrela koniec.
Sen. Sen len krátky je. Začne a opustí ťa, kedy chce.
Sebcom je, čo ak sen skončiť nechcem ja?
Bojujem preto. Bojujem na opačných krídlach.
Nedovolím odísť mu.
Ja predsa som neskončila!
Ja, človek úbohý, čo žijem na vrcholku sveta.
Sen mi patrí. Sen ma ničí. Sen má potápa do tmy.
Nedokážem sa zobudiť.
Nie, nech nezhubí ma nakoniec on. Veď ja, človek chcem žiť.
Som tvor neomylný, bez viny.
Nechcem odísť zo sna života. Chcem žiť. Prežiť ťa sen!
Komentáre