Petra Hasprunová

Premýšľam nad tým prečo sme my ľudia tak márniví. Prečo si nič nedokážeme vážiť, keď to máme,  a keď to nemáme tak po tom túžime a silou mocu sa k tomu chceme dopracovať. Tí usilovnejší svojou tvrdou prácou a tí menej usilovní aj inak.  Už malé dieťa chce hračku alebo nejakú vec, ktorá mu ale zovšednie krátky čas po tom čo ju už vlastní. My dospelí nie sme na tom lepšie ba dokonca horšie. Dieťa to všetko vníma svojou detskou dušičkou a nevinnosťou. My sa stále naháňame za niečim, aby sa to niečo stalo ničím. Jednoduchý príklad sú teraz o dva mesiace očakávané Vianoce. Už málokto vníma čaro vianočných dní, čas kedy sa človek zastavil, premýšľal a tešil sa z okamihov strávených s rodinou. Dnes naopak celé vianočné sviatky sa naháňame za darčekmi ( ja bohužiaľ nie som v tomto tiež výnimka) a po Štedrom dni sa uchylujeme pri telke a jedení alebo si ešte ako tak užívame darčeky, ktoré pre nás čoskoro budú znamenať takmer nič.  Sú síce aj výnimočné dary od výnimočných ľudí, ktoré navždy zostanú pre nás krásne. Medzi tieto dary patria aj veci nehmotné, keď zažijeme niečo čo tiež pre nás môže byť darčekom, ale nedá sa to uchopiť do ruky. Môže to byť krásny pocit, ktorý odíde ale zotrvá v našom srdiečku, alebo nejaká skúsenosť, zážitky.

Avšak tie darčeky, ktoré sú hmatateľné, tie sa pre nás postupne stanú všednými a zbytočnými.

Dostali ste už niekedy daček, ktorý síce ste nemohli chytiť, aby zostal s vami fyzicky, ale uchopili ste ho do svojej duše a vryli do srdca? Ak áno, verím, že ste sa aspoň trošku pousmiali nad krásnou spomienkou. A možno, že to bude pre vás inšpiráciou, aby ste si uvedomili, v čom spočíva krása obdarovávania, nie v tom koľko váš darček stojí, ale akú cenu duševnú pre vás má. A obdarujete svojich blízkych úsmevom alebo iným abstraktným a krásnym darom.